Keď nám pani profesorka ponúkla, že môžeme ubytovať Francúzov a prísť za nimi aj do Bretónska, tak sme ani minútku neváhali. Ja (Veronika) som toto dobrodružstvo absolvovala už minulý rok ako prváčka. Naši francúzski kamaráti prišli 30. marca. Všetci sme netrpezlivo čakali pred školou, kým spoza rohu uvidíme autobus. Oblial nás pot a mali sme strach ako dopadne naše
zvítanie. Autobus zastavil a hneď sme spoznala našich corresov. Samozrejme, ako všetky baby, sme hneď začali porovnávať koho corres je krajší. S istotou vám môžem povedať, že Francúzi sú fakt pekní :-). Vyšli z autobusu a uvítali sme sa, tradične francúzsky, pusou na každé líce. Prvé dni som sa bála či sa vlastne budeme mať o čom baviť, a tak som si privolala na pomoc kamarátku a zároveň spolužiačku Luciu. Ani sme sa nenazdali a už odchádzali. Bolo aj pár slz, ale mysleli sme na to, že sa znovu uvidíme.
Poobede 25. apríla sme sa obe aj s ostatnými 16 žiakmi dovalili pred gympel s asi najväčšími kuframi, nenamaľované, v najpohodlnejšom oblečení, takže si určite viete predstaviť ako sme vyzerali. Rozlúčili sme sa s našimi blízkymi a rýchlo sme utekali do nášho veľkého autobusu. Keďže nás bolo máličko, každý sme si obsadili dve miesta a mohli sme vyraziť na skoro 2000 kilometrov dlhú cestu. Noc ubehla rýchlo. Prestávku sme si dali v Štrasburgu, kde sme dorazili ráno o deviatej. Plavili sme sa loďou, videli krásnu architektúru a úžasné pamiatky. Mali sme možnosť navštíviť európsky parlament, ktorý sme dovtedy poznali iba z telky.
Cesta ubehla veľmi rýchlo a ráno sme už mali krásny výhľad na Atlantický oceán a krajinku menom Bretónsko. Keď nám povedali, že o chvíľu prídeme k lycée v mestečku Saint Pol de Leon, začali sme stresovať a pripravovať si dlhú reč, ktorou sme chceli zapôsobiť. Príchod na nás zanechal úžasný dojem, pretože tam čakala krásna moderná škola. Privítali nás petit občerstvením a poukazovali ich školu. Stretli sme sa s našimi (pre niekoho novými) corressmi a celí šťastní sme sa pobrali do rodín. Rodiny boli super a všetci jej členovia boli veľmi milí. Ja (Lucia) som prežila pobyt v indickej rodine, takže som vyskúšala hneď 2 nové kultúry. Skoro každý deň sme chodili na pláž aj s ostatnými spolužiakmi. Všetci sme sa rozprávali, sedeli na piesku, cítili vietor vo vlasoch, vôňu oceána a pojedali francúzske maškrty. Zastihol nás aj príliv, ktorý sa k nám hrnul veľmi rýchlo.
Ďalší deň sme šli do Brestu na pevnosť Bertheaume, čo je vlastne niečo ako pevnosť Boyard. Takúto atrakciu teda u nás na Slovensku nemáme. Liezli sme po skalách a spúšťali sme sa lanom ponad búrlivé vlny oceánu. Večer nám corresovia pripravili soirée s ich kamarátmi. Boli to ľudia, ktorých sme nikdy predtým nevideli, ale bavili sa s nami ako keby sme sa poznali 100 rokov. Pýtali sa nás na Slovensko a učili sme ich náš rodný jazyk. Ich výslovnosť bola veľmi vtipná :-).
Víkend sme strávili v rodinách. Boli sme na futbalovom zápase, kde sa zase dali obzerať pekní chlapci. Robili sme palacinky, vozili sa na bicykloch, navštívili sme veľmi staré mesto Locronan, najzápadnejší bod Francúzska, hrali bowling, užili si atrakcie v zábavnom parku a večer strávili na barbecue párty.
V pondelok sme mali taký francúzsky deň. Učili sme sa typické bretónske tance za malíčky, pri ktorých sme si sem-tam postúpali po nohách. Pripravili nám detektívnu hru a neskôr sme šli na pláž objavovať morské príšerky.
V utorok nás čakala plavba loďou na neďaleký ostrov L´ile de Batz. Tam sme si požičali bicykle a užívali si voľnosť. Atmosféra bola neopísateľná. Pustili sme si hudbu, vyhrnuli tričká a opaľovali sa pri pohľade na plachetnice. Nezabudli sme ani na našich spolužiakov, ktorí práve dreli školské lavice a písali písomku z biológie. Išli sme hľadať mušle - veľké, malé, biele i farebné. Potom sme si dali ich typické jedlo PALACINKY. Večer sme sa museli pobaliť a ráno už prišli prvé lúčenia v rodine. Pred školou sme si s corresmi spravili posledné selfie, vybozkávali sa a sľúbili si, že zostaneme v kontakte.
Čakala nás 7 hodinová cesta do mesta Blois, kde sme mali prespať v "premiere class". Navštívili sme tam zámok, poprechádzali sa centrom mesta a umelecky sme sa vyžili v múzeu moderného umenia.
Potom sme už vyrazili na Slovensko. Ani sme sa nenazdali a už sme videli Trenčiansky hrad. Prišli sme s ešte väčšími kuframi, s úžasnými spomienkami ale zároveň aj s nadšením, že sme konečne doma. Boli to perfektne prežité 2 týždne, počas ktorých sme sa spoznali nielen so žiakmi z ostatných tried, ale aj s veľa francúzskymi rovesníkmi. A nakoniec prichádza veľká múdrosť: "Čo sa stalo vo Francúzsku, to tam aj zostane."
Lucia Hamarová, Veronika Molnárová
|
|
