Mojich osem rokov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra.
Pred ôsmimi rokmi som sa rozhodla prejsť na inú školu. Pravdupovediac, ani sama neviem prečo. Určite to však ešte v tej dobe nijakovsky nesúviselo s výberom povolania či študijnými zámermi. Skôr som sa nejako necítila dobre v onom základoškolskom kolektíve. Naša vtedajšia triedna mi vtedy povedala, nech to ani neskúšam, vraj na to „nemám“. Rodičia ma skôr odhovárali ako podporovali a ja som to brala tak, že skúsim - uvidím. Na prijímačky som sa naozaj vôbec neučila. A dostala som sa. Iná učiteľka spracovala našich a ja som od septembra mohla byť Primánka. Nový kolektív, nová škola, nové postoje, nové vedomosti a hlavne úplne iné nároky na čas a kapacity. Počas tých 8 rokov sa v našej triede vystriedalo veľa profesorov na rôznych predmetoch. Nemám chuť tu nejako konkretizovať, no boli lepší, boli horší, prísnejší i takí, čo si po hlave nechali skákať. Ako každý študent, osem rokov som nadávala kde sa dalo a ako sa len dalo. Prečo aj nie, priznať, že ma škola baví prípadne, že ten či onen profesor má zaujímavé hodiny, by bolo trošku suicidné. Pravdou však zostáva, že osem rokov som dennodenne sedávala na hodinách, kde jedinou náplňou bolo kreslenie hlúpych obrázkov do zošita. A sedávala som aj na takých, kde tých 45 minút ubehlo ako voda....Naozaj veľmi záleží kto tam stojí a o čom rozpráva. Celé sa to udialo nejako rýchlo. Osem rokov a zrazu hup! Oktáva. Stužková, po ktorej som si vehementne sľubovala, že sa budem učiť. Vianočné prázdniny a knihy stále zapadnuté snehom. Cez jarné som nešla lyžovať, veď sa musím už konečne učiť! A ani neviem ako a Veľká Noc za mnou. Ajaj. Systematické učenie mi veľa nehovorí, preto som celý akademický týždeň presedela v meste...Alebo na internete a to Vám prisahám toľko stupídnych videí som už dávno nevidela ako v tých dňoch.
Deň D mínus jedna. Biológia konečne na stole! Veď mi zajtra maturujeme! A tak nejako to vyzeralo pred každým tým maturitným dňom. V strese sa najlepšie učí a pod tlakom si najviac zapamätám. Veď slovenčinu som tlačila do hlavy ešte v nedeľu do pol jedenástej. A pre istotu v meste, čo najďalej od pripojenia. A prešla som. Bola to taká „malá“ skúška pred „vysokoškolským skúškovým. A najsamspokojnešie som prešla. Keď si to teraz uvedomím, tak asi nás predsa len tá škola niečo naučila. Keď mi na maturitnú prípravu stačil vždy iba deň pred. A hoc aj som sa systematicky neučievala a nesústredila sa tak ako by som mala, niečo sa nalepí. Vždy sa niečo nalepí.
A prišlo to. Osem rokov nečakáme nič iné len to ako odtiaľ „vypadneme“. A už dva týždne sedíme všetci po večeroch spolu v meste. Nevieme sa rozlúčiť. Nechceme. Priveľmi sme k sebe priľnuli. Gympel má svoje muchy, ale to má každá škola. Bilingvál má tých mušiek trošku viac, ale nič, s čím by sa nedalo so zdravým rozumom zabojovať. Drobné detaily, ktoré budú snáď už len minimalizovať. A čo s francúzštinou a náročnosťou? Ten jazyk do vás natrepú tak spoľahlivo, že naozaj ani nemusíte chcieť (no dobre trošku by ste mohli...). Myslím, že nám neklamali, že ovládať jazyk na takej úrovni je veľká devíza do budúcnosti. Ja sama som už strávila leto vo Francúzsku, nezávisle od školy. A verte, že je to krásny pocit zadosťučinenia, keď im tam všetkým rozumiete. A to, že sme mali vo francúzštine biológiu, matiku, chémiu a fyziku, to som ja osobne ani nevnímala. Problémom bolo skôr učivo ako jazyk. Ale nič čo by sa nedalo „prevysvetliť“ a pri troške zdravej vôle prekusnúť.
Ako to teda zhrnúť? Učiť sa jazyk je náročné, ale tá prax je o to krajšia. Osem rokov sme vraj „dreli“...no ako kto. Ale úspešne sme všetci zmaturovali a neverím, že by niekto z nás ostal nevysokoškolák. Po tej vzdelávacej stránke teda gympel uspel. Po tej ľudskej to dosť závisí od toho s akými ľuďmi sa stretnete v triede, ale sú to (aspoň teda dúfam) vzťahy a priateľstvá na celý život. Zážitkov z výletov, poznávačiek, výmen, lyžiarskych no i všedných dní, máme habadej. A minimum z nich je negatívne ladených. Preto ak by som sa mala rozhodnúť ešte raz, či áno alebo nie...Áno, kľudne a rada. A áno pre hocikoho iného, kto má chuť sa učiť. Bude mi to chýbať.
